Pamätám si keď som bol mladý chalan cca 12-13 rokov…chodili sme miništrovať .. bolo to po revolúcii takže nás bolo celkom dosť… občas sme museli ísť do chrámu aj hodinu a pol skôr aby sa nám ušla košieľka 
Bolo to fajn byť tak blízko…a stále sme aj medzi sebou hovorili keď niekto nový chcel prísť, nech príde veď miništrovať môže každý kto chce
No dnes viem ,že to tak úplne nie je
Viem ,že to môže byť náročné pre ľudí s handicapom 
Ochrnutý,slepý, či s nejakou inou diagnózou…..veď práve títo ľudia boli v Ježišovej blízkosti najčastejšie
Prečo by sme mali s tým mať problém my? Možno sa treba len prekonať a skúsiť to. Možno stačí povedať si veď čo je na tom… veď tí ludia okolo budú vždy pozerať na handicap trochu inak… tak ako to bolo aj za Ježišovích čias.
A my sme to spravili…a chodili miništrovať celý týždeň…Maťko sa tešil a tato s ním… Bolo super urobiť niečo inak ako štandardne 
A čo sme dostali ako bonus?
V chráme v ktorom sme boli, mali na bočnom oltári relikvie dvoch svätých… sv.Martina a sv.Charbela… neviem koľko je takých chrámov na Slovensku, ale možno len tento jeden… a pre tých ktorý to nevedia… náš Maťko sa volá celým menom Martin Charbel
Kľudne si tomu hovorte náhoda
Vyplň tento formulár
)