Alebo, keď túžba prestane byť túžbou.
Hoci počasie nebolo príjemné, aj sme po ceste zmokli, dokonca občas kvôli hmle videli iba na pár metrov, dnes sme vyšli celá rodinka hore na Chopok.
Na Chopku sme boli naposledy ako pár a to pár dní po našej svadbe. Vedela som, že raz tu vylezieme aj s našimi deťmi. Predstava, že každý pôjde po svojich.
Veľmi dlho sme zháňali nosič, ktorý by bol nielen komfortný, ale hlavne, ktorý by Maťovi neošúchal ranu na chrbáte a nespôsobil dekubit na kostrči, lebo rázštep poškodil práve tie najnosnejsie stavce aj s tými kostrčovými. V tomto nosiči nič také nehrozilo.
Nosič sme dostali od kamaráta z Ameriky a naša krstná babka nám došila mäkšie sedenie z antidekubitnej peny z Rakúska a tak sme vyrazili prekonať výzvu.
Vozík nám vyviezla hore lanovka, kým naša štvorka prekonávala svoje limity.
Kika vyšla na vrchol vo svojich 9, Maťo sledoval trasu, či ideme po modrej alebo červenej a utieral tatovi kvapky z uší.
Som nesmierne vďačná za Batmana, ktorý nezaváhal, a dal to naozaj hrdinsky.
Všetci sme dnes dostali lekciu o vytrvalosti, a že sa oplatí prijať diskomfort a posúvať svoje limity.
Po daždi nám vyšlo slnko a deti boli na seba hrdé, keď videli v lanovke ako ďaleko a vysoko to zvladli.
A my sme boli rovnako hrdí na nich.
Vyplň tento formulár
)